Medzinárodný deň hôr
Dnes, 11.decembra 2019, je medzinárodný deň hôr. Hneď potom ako bol včera deň ľudských práv a predvčerom dokonca dva medzinárodné dni naraz – antikorupčný a zároveň deň obetí genocídy, a hneď predtým, ako bude zajtra deň …neutrality. No a nedávno vyšiel v jeden deň Black Friday spolu s dňom nenakupovania. Tematické medzinárodné dni nám majú pripomínať to, čo by pre nás malo byť prirodzené. Mali by sme ich myšlienky žiť nie len v daný deň ale každodenne. Dnes je teda medzinárodný deň hôr.
Prečo na horách záleží
Hory zaberajú štvrtinu zemského povrchu, sú domovom jednej miliardy ľudí a štvrtiny všetkého rastlinstva a živočíšstva. Sú zdrojom 70 percent pitnej vody. Ľudia žijúci v horách patria prevažne k tým najchudobnejším a najviac sužovaným hladom na svete. Ich život v horách ovplyvňuje globálne otepľovanie, zemetrasenia, zosuvy pôdy.
Ľudia v horách
Hory sú existenčne dôležité nie len pre miliardu ľudí žijúcich priamo v nich, ale pre všetkých. Snáď sa zhodneme, že vnímanie cennosti hôr len z pohľadu závislosti od nich alebo od ich zdrojov sa mi zdá dosť egoistické.
Do hôr chodili oddávna ľudia hľadať pokoj. Odľahlosť, ktorú v horách človek zažíva, dáva priestor nato, aby bol človek sám so sebou a usporiadal si to, čo sa mele v našich hlavách uponáhľanom svete „tam dole“.
Keď stojíte v nepálskom Pisangu a pozeráte na stenu Anapurny II, váš pohľad na vrchol mieri o štyri kilometre vyššie, ako sa nachádzate. Priestor – veľkosť hôr, rozmery dolín a sila dravých riek Vám berie dych. Zažívate niečo neopakovateľné a mám pocit, že aj pre ateistu niečo mystické.
Prirodzene čím viac človek dvíhal zrak k horám, pútalo ho neprebádané a hory sa stali dejiskom úžasných výprav. A asi práve povojnové roky, kedy sa začalo s výstupmi na osemtisícovky, zanechali svojou ešte vojnovou terminológiou veľké stopy na ďalšom vývoji vnímania človeka v horách. Ľudia „dobývali“ hory, „bojovali“ s neúprosným počasím, vracali sa „ako víťazi“. Hrdinstvo a heroizmus poznačili na dlhé roky ďalšie horské aktivity.
Éru dobývania vystriedala plynule éra individualizmu. Veľmi priamo to vystihol Pavel Pochylý, keď o svojom výkone povedal: „Keďže dnešný svet podlieha glorifikácii sólovýkonu, vedome som to zneužil a realizoval som sólo. Bol to zimný prechod celého tatranského masívu bez podpornej skupiny, bez vynášok.„
Kam s egom?
Individualizmus v horách pokračuje a ženieme sa čoraz do väčšieho extrému a lá dvamiliónypäťstotisíc výškových metrov nastúpaných za 365 dní na lyžiach. To, že hlavný hrdina nevedel po dokončení štyri mesiace fungovať ako človek, je už vec, o ktorej sa nehovorí, respektíve je táto skutočnosť v rámci vnímania významu výkonu ako celku prehliadaná. V dnešných príbehoch z hôr, hrajú hory, bohužiaľ, vedľajšiu úlohu. Sú len ihriskom pre posúvanie „ľudských“ rekordov. A nemusí to byť extrémny výkon. Niekedy na fotke z hôr okrem selfie tváre prírodu ani nevidíte, ba čo viac, máte pocit, že ak by mal návštevník vyraziť do hôr bez možnosti urobiť si svojku, asi by ani nešiel. Pri čítaní titulkov plných „rekordov“, „miliónov metrov“ a „sekúnd“ človek ďakuje za každého čo ide do hôr za ich krásou, hľadieť na faunu, flóru, skalné masívy, vychutnať si čaj na chate…
„Ďakujem“ horám
Práve, keď píšem tento článok, mi prišiel email s google sumárom mojej aktivity v roku 2019, ako ma „veľký brat sledoval“. Vraj som doposiaľ „preťapkal“ jedenkrát okolo celého sveta. Nebolo to síce mojim cieľom, ale za zaujímavé upovedomenie Googlu ďakujem, no ďakujem hlavne tým, čo sa o to pričinili a verím, že sa tešia aj tí, ktorí sa na cestách so mnou motkali.
A ku tomuto medzinárodnému dňu hôr, chcem poďakovať Himalájam, že mi ukazujú svoju veľkosť a moju malosť, Bajkalu, že mi ukazuje energiu najväčšej a najstaršej zásobárne pitnej vody sveta, chorvátskym horám na pobreží že mi dovolia zaliezť si a potom sa osviežujúco vykúpať a Tatrám, že mi dovolia vychutnávať ich letné a zimné krásy a prechádzať také množstvo úžasných výhľadov za tak krátky čas, ako to dokážete snáď len v Tatrách.
A čo priať ľudom? Aby sa z hôr vracali zdraví a stále s väčšou pokorou, ako keď do nich smerovali.
Fero Mrázik žije, lyžuje, lezie a chodí po horách od narodenia.
Od roku 2000 je členom dobrovoľnej horskej služby THS-DZ, kde od roku 2009 zastával funkciu podpredsedu a od r. 2020 je jej predsedom.
Od roku 2009 je medzinárodným horským sprievodcom UIMLA.