Píše Viktor: Vyhlásenie k môjmu odchodu z Chaty pod Rysmi

Keď som 19. októbra odchádzal z Chaty pod Rysmi za zvukov melódie z Medenej veže, bolo to pre mňa veľmi silné – ale nebol som smutný. Niektorí hovorili, že to bol môj posledný odchod, že sa končí jedna éra. Ja som však v tej chvíli nemal možnosť vyjadriť sa k tomu v médiách ani verejne vysvetliť, čo sa v skutočnosti deje. Preto chcem teraz uviesť veci na pravú mieru.

Nie, nebol to môj definitívny odchod. Ja síce odchádzam, ale len preto, aby som sa mohol vrátiť. Vrátiť sa na miesto, kde som prežil väčšinu svojho života – kde som vyrástol ako nosič, chatár aj človek.

Mojím prianím je odovzdať žezlo Kráľovstva Rysy človeku, ktorý sa tam dostane poctivou cestou – rokmi nosenia, práce a oddanosti chate. Verím, že sa to stane čo najskôr a ja budem môcť spokojne odísť.

Slobodné kráľovstvo Rysy týmto neruším. Len dočasne pozastavujem jeho činnosť. Kráľovstvo zostáva živé v srdciach všetkých, ktorí mu veria – tých, ktorí tam hore zažili jeho ducha: ducha priateľstva, odvahy, slobody a práce.

Žiaľ, dnes sa k moci dostali zvláštni ľudia, ktorí namiesto služby spoločnému dobru prinášajú chaos, nepochopenie a rozkol. Ľudia, ktorí uznávajú iné hodnoty – také, ktoré v horách nikdy neboli dominantné, ale v ich očiach sú tou jedinou hodnotou: peniaze, peníze, peněži.

A keď sa k tomu pridá ešte arogancia moci, ktorá dnes dosahuje nebývalé rozmery, pohybujeme sa v morálnom bahne, z ktorého ide strach.

A aby toho nebolo málo – dnes, keď poznám ďalšie súvislosti, viem, že môj odchod nebol len ich osobným rozhodnutím. Mal aj politické pozadie.

Napriek tomu verím, že pravda a láska napokon zvíťazia. To nie sú prázdne slová – to je viera, ktorú som si odnášal z hôr, z rozhovorov s ľuďmi, z ticha doliny, z každej ťažkej, ale krásnej vynášky a celkovo zo života, ktorý som tam hore prežil.

Lebo niektoré veci sa dajú umlčať len na chvíľu, no nikdy nie navždy. Po zime vždy príde jar – a vtedy sa v doline znova objavia ľudia s vysoko naloženými krosnami, ktorí prídu otvoriť svoju chatu. Ľudia, ktorí tam patria. Ľudia, ktorí vyznávajú morálne hodnoty, o akých rôzni predsedovia a tajomníci nemajú ani potuchy.

Len oni majú právo vrátiť sa do svojho Orlieho hniezda, do svojho Kráľovstva hôr, aby tam mohli drieť – a byť šťastní.

Dovidenia, priatelia.
Viktor