Prvopočiatky osídľovania oblasti Vysokých Tatier spadajú až do praveku, kedy lovci medveďov a losov začínali svoje prvé výstupy do divokej tatranskej prírody. Dôkazom je nálezisko lebky neandertálca z mladšej doby kamennej, ktoré bolo objavené strelmajstrom Kolomanom Kokym v Gánovciach v roku 1926. Spočiatku sa predpokladalo, že sa jedná o lebku väčšieho cicavca. Až v roku 1949 stanovil doktor Emanuel Vlček, že sa jedná o pozostatok mozgovej kôry pračloveka. Významný objav naštartoval v polovici 20. storočia archeologické výskumy na medzinárodnej úrovni. Expozícia daného nálezu sa nachádza v Podtatranskom múzeu v Poprade.
Stredovek priviedol do tatranského regiónu okrem lovcov zveri aj zlatokopov a hľadačov pokladov. K jedným z najznámejších baní patrili zlaté bane v oblasti Kriváňa. V 11. storočí si podmanili tatranskú prírodu maďarskí jazdci, čím sa územie Tatier stalo dedičstvom Uhorska. Záujem o bohatstvo prírody prejavovali aj poľské vojská, ktorých expanzia bola zmarená násilným nasadením maďarských vojakov a následnou nemeckou kolonizáciou. Prvou zachovanou písomnou listinou Vysokých Tatier, je darovacia listina z roku 1209, ktorou uhorský kráľ Ondrej II. daroval vlastnícke právo na územie Vysokých Tatier svojím dvoranom.
Prvá ubytovňa milovníkov tatranskej prírody, pod názvom Rainerova útulňa, bola vybudovaná nad Vodopádmi studeného potoka v roku 1863. V súčasnosti ponúka návštevníkom malú výstavu histórie vysokohorských nosičov ako aj horolezectva. Za zrodom dnešnej siete turistických chodníkov stojí prvá turistická organizácia - Uhorský karpatský spolok, ktorá položila ich základy ako aj základy tatranských chát.