Očami Viktora: Niekoľko viet o chatách, nosení, chatárení a o všetkom, čo k tomu patrí aj nepatrí

Stať sa chatárom na tatranskej chate je snom mnohých ľudí, najmä v mladom veku. No k titulu „chatár“ by mala viesť dlhá a často aj bolestivá cesta, na ktorej človek spozná každý kameň v doline s plne naloženou krosnou vysoko nad hlavou. Je to skúška fyzickej sily, charakteru aj vytrvalosti – a pritom vôbec nemusí znamenať, že sa na jej konci sen naplní. Chát je málo, záujemcov veľa a často rozhoduje len náhoda: byť v správny čas na správnom mieste, keď je treba nahradiť odchádzajúceho chatára.

Ani ja som nikdy nemyslel, že Peter Rajec odíde z Rysov a navrhne mňa ako svojho nástupcu. S katastrofálnym kádrovým profilom som sa ním stal. A veru, veľa ľudí sa tam hore vtedy hrnúť nechcelo – do studenej, zadymenej chaty, kde keď pršalo, museli ste z horných poschodových postelí zliezť nižšie, lebo cez deravú strechu tiekla voda. Na vrchnú posteľ ste prehodili igelit, položili hrnce a lavóry a presťahovali sa k slečne pod vami. A viete čo? To bol paradoxne ten najlepší okamih – nočný dážď, ktorý nás všetkých spojil.

Byť chatárom a zároveň nosičom však nie je len o romantike. Je to najmä o nesmiernom množstve práce. A chatár sám na všetko nestačí – potrebuje schopných ľudí, ktorí zvládnu nosiť ťažké náklady, brodiť sa lavínovými svahmi a postarať sa o tisíc drobností v chate. Keď sa mu takých podarí nájsť, chata začne fungovať ako dobre rozbehnutý zaoceánsky parník – aj keď sa niekedy podobá skôr na Titanic.

Lenže idylka nikdy netrvá dlho. Medziľudské vzťahy sú krehké – niekto vyhorí, niekto stratí chuť, iný vydrží len pre letný zárobok. A aj keby to nebol problém, čakajú ďalšie nástrahy: zásobovanie, lavíny, pokažené zariadenia, chýbajúca voda, ktorú treba nosiť z ďalekých plies. To všetko sú „radosti“, ktoré som za tie roky zažil.

Ale nič sa nevyrovná dvom skúškam, ktoré prekryjú všetky ostatné starosti. Tou prvou boli chvíle, keď som zrazu prišiel o kamarátov – nosičov. Pamätám si rána, keď sme sa mali spoločne vydať s nákladom hore, a ja som zostal stáť sám pred hromadou tovaru. Tí, čo mali ísť so mnou, už neprišli. Život sa zlomil, akoby niekto zatvoril dvere a nechal ma stáť uprostred doliny bez pomoci. A predsa bolo treba ísť, lebo chata hore čakala. Vtedy človek spozná, čo znamená byť sám – nie vo veselom, ale v tom najťažšom slova zmysle.

Druhý príbeh je ešte bolestivejší. Boli chvíle, keď niekto odišiel tesne pred večerou – a už sa nikdy nevrátil. Neprišiel na ďalšie ráno, ani na ďalší týždeň, ani nikdy potom. Stratil sa niekde vo vesmíre a my sme ho už nikdy nenašli, dokonca ani jeho telo. A hoci život v horách ide ďalej, takáto strata zostáva ako rana, ktorá sa celkom nezahojí. Každý ďalší krok hore či dole vám ju znova pripomenie.

A k tomu ešte prichádza stret dvoch svetov: toho hore, kde sa ráta pot, milióny umytých hrnčekov a prepotené krošne, a toho dole, kde sa ráta len dukát v pokladni. Tam dole úradníček násobí a delí, a vychádzajú mu tisíce, státisíce, milióny. A prichádzajú závisť, hrabivosť, mamon – pod krycím názvom „chceme kontrolovať tok peňazí“. Ale vy nemáte právo kontrolovať môj hospodársky výsledok – na to je daňový úrad. Stačil by jeden malý pokus: urobiť z nájomcov zamestnancov a všetko si kontrolovať. Ale potom treba platiť mzdy, inventúry, celé oddelenia… a zrazu je to iný svet, plný nákladov.

Podstata problému sú teda peniaze, ktoré niektorým zaslepia oči. A pritom nikdy nezažili, čo je to práca v horách a aká je to obrovská zodpovednosť. Chodenie po neznačených chodníkoch ešte nie je poznanie, čo chata potrebuje.

Dnes je najvzácnejší pokoj hôr. Ten zvláštny tichý dych, ktorý cítite, keď sa zotmie a dolina sa ponorí do tmy. V chate blikajú petrolejky – ich plamienky hádžu tiene po stenách, hrnčeky cinkajú o seba, vonku šumí vietor. Človek sedí pri stole, ruky má ešte teplé od čaju a zrazu má pocit, že čas sa zastavil. To je ten genius loci, ktorý horská chata ponúka – dar, ktorý hory dávajú všetkým bez rozdielu. Žiadny hluk, žiadne svetlá miest, len praskanie ohňa v peci, vôňa dreva a hlasy, ktoré sa miešajú s tichom.

A úprimne – váš svet tam dole často vyzerá ako ten váš „slávny“ nový záchod. Veľa kriku, plánov a slávy, no výsledok je žalostný. Je to plné niečoho, čo nevyzerá dobre a už vôbec nevonia – a každý, kto tam vojde, odvracia tvár. Presne tak pôsobí, keď sa váš svet hrabivosti a mamonu snažíte priniesť sem hore. Je to smutný pohľad, keď do ticha hôr prenikne zápach sveta, ktorý tu nemá čo hľadať.

Ľudia, ktorí nikdy nič v horách neurobili, dnes rozhodujú o chatách. Ale tie im vlastne ani nepatria – sú bohatstvom nás všetkých. Ako kedysi povedal starý horský vodca Palo Rajtár: chatár si mal vychovať svojho nástupcu, aby sa neprerušila niť tradície a atmosféry. Prečo to tak dnes nie je?

Ja som od Petra Rajca zdedil recept na chatársky čaj pred 48 rokmi – a varím ho dodnes. A aký bude ten váš čaj? Moderný, bez chuti, bez duše? Ďakujem, nemusím.

Hory nás učia pokore a jednoduchosti. Čaj chutí najlepšie, keď sa varí srdcom, nie podľa tabuľky. Práca má cenu, keď sa robí s odhodlaním a pre ľudí, nie pre čísla v účtovníctve. A život má zmysel vtedy, keď sa človek vie zastaviť, pozrieť sa na hviezdy nad chatou a cítiť, že tu hore je doma.

Možno si poviete, že som zatrpknutý a že to píšem, lebo sa neviem preniesť cez niektoré veci. Je to len polovičná pravda. Som predsa vo veku, keď by som mal byť viac múdry ako krásny. 😊 Nie, nie som vôbec zatrpknutý – to vám potvrdia ľudia, čo sú so mnou v kontakte, aj relácie, ktoré som v poslednej dobe robil. Teším sa z každého dňa, čo ráno príde – či som na chate alebo niekde dole.

A je pravdou, že sa neviem preniesť cez veci, ktoré sú v rozpore so životom a filozofiou, ktorú som roky žil a zbieral – tam, kde som žil celý život. A pritom nič som tam hore nezmeškal. To je moje bohatstvo, z ktorého ešte dlho dokážem čerpať.

Viktor Beránek