Sté výročie narodenia FERKA MRÁZIKA

Žil pre ľudí v horách
K stému výročiu narodenia FERKA MRÁZIKA

Vďaka svojmu výraznému zjavu a nevšednej galantnosti patril medzi osobnosti, ktoré si viete živo predstaviť aj po rokoch. Nechce sa nám veriť, že v septembri uplynie už trinásť rokov, odkedy navždy odišiel z Tatier… Ale nie z našich spomienok. A v tomto roku si pripomíname sté výročie jeho narodenia.

Ferko Mrázik prišiel na svet 12. apríla 1914 v Žiline. Jeho otec bol železničiar. Mal šesť starších súrodencov. Od malička rád športoval. Od futbalu sa zakrátko dostal k turistike a lyžovaniu. Pre tieto činnosti mu poskytovala ideálne terény blízka Malá Fatra. Myseľ Ferka Mrázika čím ďalej, tým viac opantávali Tatry. Raz, keď tam bol na školskom výlete, videl na autobusovej zastávke horského vodcu, ktorý mu svojím zjavom veľmi zaimponoval. Aj táto zdanlivo bezvýznamná udalosť mala vraj za následok jeho životné rozhodnutie – venovať sa horskému vodcovstvu.

V rodnom meste vyštudoval vtedajšiu Obchodnú akadémiu. Potom pracoval v Sporiteľni a neskôr v podniku Slovena. V Sporiteľni sa spriatelil s jej riaditeľom a spoluzakladateľom Slovenského horolezeckého spolku JAMES, Mikulášom Mlynarčíkom. Ich priateľstvo samozrejme vyplynulo aj zo spoločného záujmu o alpinizmus. Tejto záľube podriadil svoj osobný život. Možný kariérny postup v Žiline vymenil za prácu vo Vysokých Tatrách. Dňa 3. júna 1951 nastúpil ako vedúci finančného oddelenia Komunálneho podniku – Tatranské chaty Jednotného národného výboru obce Vysoké Tatry so sídlom v Tatranskej Lomnici. Tu sa mohol popri práci naplno venovať horolezectvu a horskému lyžovaniu. Po príchode do Tatier sa Ferko Mrázik ihneď zaradil medzi dobrovoľných členov Tatranskej horskej služby. V roku 1952 sa stal profesionálnym členom a od roku 1954 bol náčelníkom Tatranskej horskej služby.

V rokoch 1956 – 1976 bol náčelníkom Horskej služby Československého zväzu telesnej výchovy na Slovensku, ktorá mala sídlo v Starom Smokovci. Od roku 1968 predsedal rade celoštátnej Horskej služby bývalej Československej socialistickej republiky, od roku 1978 bol jej čestným predsedom.
Svoje bohaté praktické skúsenosti a organizačné schopnosti využil pri zriaďovaní stredísk Horskej služby v iných slovenských pohoriach a zaslúžil sa o vznik Strediska lavínovej prevencie v Jasnej. Mal veľký podiel aj na tom, že sa Horská služba na Slovensku stala v roku 1968 členom medzinárodnej organizácie horských služieb IKAR.

V súvislosti s jeho praktickou záchranárskou činnosťou sa často spomína udalosť, ktorá sa odohrala v zime roku 1952 vo Velickej doline, presnejšie pod dolinným prahom, ktorý sčasti tvorí previs zvaný Večný dážď. V Sliezskom dome boli vtedy ubytovaní členovia Vysokoškolského horolezeckého klubu Brno – účastníci zimného horolezeckého a lyžiarskeho kurzu. Počasie nebolo ideálne, dňa 28. februára popoludní sa dvaja účastníci kurzu napriek tomu pobrali aspoň pod blízky dolinný prah, aby tu „nakreslili“ niekoľko lyžiarskych oblúkov. Po hodinke sa za nimi vybral ich priateľ. Ten sa stal svedkom pádu prachovej lavíny, ktorá zasypala oboch lyžiarov – dievčinu a mládenca. Po krátkom bezúspešnom hľadaní sa vrátil na Sliezsky dom, aby privolal pomoc. Horská služba po zotmení, v domnienke, že obaja zasypaní sú už mŕtvi, prerušila hľadanie. Toto rozhodnutie vzniklo najmä preto, že hrozil pád ďalších lavín. Na druhý deň sa v pátraní pokračovalo s tým, že jedného záchranára určili za pozorovateľa, ktorý mal ostatných upozorniť na možný zosuv hroziacej lavíny. Voľba padla na Ferka Mrázika. Keď sa mu zdalo, že sneh nad záchranármi, sa stal stabilným, z jednej lyžiarskej palice odmontoval krúžok a začal ňou sondovať v miestach, kde tušil, že môžu byť zasypaní lyžiari. Po chvíli jedného z nich – mládenca – skutočne našiel. Ležal pod 1,5 metra hrubou vrstvou snehu. Zdá sa to neuveriteľné, ale po 22 hodinách sa zachránený Čestmír Harníček nadýchol a po krátkom pobyte v nemocnici sa vrátil aj k horolezectvu. Žiaľ, jeho lyžiarskej partnerke už nebolo pomoci. Odvtedy sa zaužívala prax, že pred rojnicou, ktorá systematicky prehľadáva lavínové pole, postupoval aspoň jeden pátrač, spoliehajúci sa na vlastnú intuíciu, či na šťastie.

Ferko Mrázik bol aj veľký diplomat. Jan Suchl v knižke Akce HS, vteřiny mezi životem a smrtí opisuje záchrannú akciu z 23. augusta 1964. Dvaja bratislavskí horolezci, Milan Hasala a Ján Fabík, bez vtedy nutných povolení, prekročili štátnu hranicu a vybrali sa liezť na Kazalnicu Mengusovskú. Nebyť nehody, pri ktorej Hasala prišiel o život, vrátili by sa opäť „nenápadne“ do Československa. Takto podnikajúci horolezci (z oboch strán Tatier) vtedy riskovali, že ich zadržia „nepríjemní“ príslušníci pohraničnej stráže. Poľskí záchrancovia z GOPR-u vtedy požiadali o spoluprácu Tatranskú horskú službu, (ktorá už disponovala vysielačkami). Slovenskí tatranskí záchranári si uvedomili, že Fabíka (možno aj zraneného) bude problém previezť domov, cez štátnu hranicu. Našťastie si niekto z nich spomenul, na Ferka Mrázika, ktorý v tom čase robil náčelníka Horskej služby Československého zväzu telesnej výchovy. Ten, napriek neskorej nočnej hodine a nad rámec svojich povinností, išiel. Ako napísal Suchl, „vďaka výrečnosti a jeho dôveryhodným šedinám, nakoniec dosiahol, že zachránenému povolili okamžitý návrat domov… výnimočne“.

S Poliakmi mal Ferko Mrázik vynikajúce vzťahy. Isto nie náhodou ho poctili čestným členstvom v GOPR a čestným členstvom spolku poľských horských vodcov.   
V roku 1997 ho prezident Alexander Kwaśniewski vyznamenal za veľké zásluhy pre rozvoj poľsko-slovenskej spolupráce jedným z najvyšších vyznamenaní – Oficierskym krížom.
Bol držiteľom Zlatého odznaku Slovenského horolezeckého zväzu JAMES za zásluhy a bol ocenený všetkými vyznamenaniami Horskej služby.

Ako horský vodca I. triedy sprostredkoval nezabudnuteľné zážitky z hôr aj ďalším záujemcom. Rovnako vedel zaujať a pre hory nadchnúť deti, ako významné osobnosti. (Sprevádzal aj prezidentov Ludvíka Svobodu a Václava Havla). Len na Gerlachovskom štíte bol s klientmi viac ako stokrát.

Ako horolezec pôsobil aj v Rile, Pirine, Alpách, na Kaukaze a v roku 1969 sa zúčastnil, ako čestný člen, prvej československej himalájskej expedície na Nanga Parbat.
Bol aktívnym členom organizačného výboru Majstrovstiev sveta 1970 v klasických lyžiarskych disciplínach.

Odchod do dôchodku nič nezmenil na jeho odhodlaní pracovať pre dobro ľudí v horách. Okrem iných aktivít vykonával funkciu kultúrneho a športového referenta vo vládnej zotavovni Kamzík v Starom Smokovci.

Dňa 18. októbra 1991 vznikol Klub seniorov Horskej služby vo Vysokých Tatrách a na Slovensku. Ferko Mrázik bol hlavným iniciátorom jeho zrodu a prvým predsedom. Klub dodnes vykazuje aktívnu činnosť. Jeho zámerom je združovať seniorov, pre ktorých ani dôchodkový vek nie je dôvodom k ukončeniu aktivít spojených s horami.

Ferko Mrázik bol aj publikačne činný. Prvé články mu vyšli v päťdesiatych rokoch minulého storočia a prispieval do materiálov vydávaných Horskou službou. Spolupracoval na rôznych rozhlasových a televíznych reláciách s tatranskou a horskou tematikou. V knižnej publikácii Priekopníci horskej služby na Slovensku, ktorá vyšla roku 1993, vyjadril vďaku a úctu odchádzajúcej generácii horských záchranárov. Aj v knižke Strechy nad oblakmi sa zameral najmä na ľudí, ktorí spojili svoje osudy s tatranskými chatami.
Keďže som stál – ako jeden zo spolupracovníkov – pri zrode tejto knižky, mal som možnosť zažiť niečo z toho zanietenia, s akým pracoval pán Ferko Mrázik pre hory a pre ľudí s nimi spätými. Navyše bol veľmi spoločenský a všetky naše pracovné stretnutia sa niesli v takomto duchu. V tom čase oslavoval svoje osemdesiate narodeniny. Obdivoval som, s akou energiou prekonával najväčšie úskalie zrodu knihy – zháňanie finančných prostriedkov. Strechy nad oblakmi vyšli napriek veľkému úsiliu až v roku 1998.
V nasledujúcom roku (1999) redakcia Tatranského dvojtýždenníka vyhodnotila anketu, ktorej respondenti udelili titul „Človek Tatier 1998“ Ferkovi Mrázikovi. Vtedy sa dožíval 85 rokov. Napriek zásluhám, pre ktoré si túto poctu zaslúžil, sa vyjadril, že ho teší najmä skutočnosť, „že sú tu mladší, ktorí majú radi hory a pokračujú v načatom diele a rozvíjajú Horskú službu.“

Pri týchto slovách isto myslel aj na syna Ferka, ktorý tiež „pokračuje v načatom diele“. A ako spomína na svojho otca Ferko Mrázik junior?
„Keď som sa narodil, môj otec mal 65 rokov. Otec mi veľa svojich názorov, myšlienok a postojov povedal priamo – tak, ako si to myslel, cítil. Ešte väčšiu váhu ale mali krásne situácie, v ktorých človek vnímal a učil sa hodnotám nepriamo. Nepriame učenie sa vzácnych hodnôt, akou je napríklad skromnosť alebo viera v dobro, má svoju zázračnú patinu. Kľúč k nej je úplne jednoduchý: nepriame učenie sa od človeka je podmienené učením sa z jeho správania. Áno, je to síce len odraz myšlienok, ale je natoľko silný, že stopa ktorú zanechá je výrazne silnejšia ako akákoľvek vzorová prednáška riešenia životných situácií. Nepriame učenie sa má ešte jednu podmienku: musí učiteľovi vychádzať zo srdca a musí byť srdcom počúvané. Ja som mal možnosť absolvovať lekcie prvých 21 rokov môjho života. 21 rokov, z ktorých ma prvých desať rokov zaujímali len kačičky, indiáni a angličáky. Potom som síce začal dospievať, ale obraz o svete, názory naň a svoju súdnosť som začal vnímať až potom, čo mi otec dvere do sveta otvoril, ale ďalej ma už viesť nemohol. Som ale veľmi vďačný za každý jeden okamih, ktorý som mohol s mojim drahým oteckom stráviť. Pretože dverami do sveta síce musí človek prejsť sám, ale ako si vybrať tie správne mi ukázal on – priamo i nepriamo. A preto ešte jedno veľké ďakujem za to, že pri slove dedičstvo sa mi nevybavia majetky, ale hodnoty.“
„Mladý Ferko“ mal prihlášku do Tatranskej horskej služby – dobrovoľného zboru vypísanú ešte za čias štúdia na vysokej škole. Od roku 2001 bol čakateľom. Členom sa stal pred desiatimi rokmi, v r.2004. Od roku 2008 je jej podpredsedom.

Ferko Mrázik starší zomrel v Deň Horskej služby, 22. septembra 2001 v Poprade, pochovaný je v Novom Smokovci. Na pohrebe prehovoril aj vtedajší veľvyslanec Poľskej republiky na Slovensku – Ing. Jan Komornicki – v rokoch 1973 – 88 a 1994 – 97 ústredný náčelník GOPR so sídlom v Zakopanom a čestný člen slovenskej Horskej služby. Zdôraznil prínos Ferka Mrázika pre poľsko-slovenskú spoluprácu a uviedol, že: „celú povojnovú históriu Tatier, alpinizmu, horolezectva v iných horách, ako aj rozvoja horskej služby vypĺňa osobnosť Ferka Mrázika.“

Ivan Bohuš ml. pre TATRY PL
www.ibtatry.sk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

X