Najväčšia tragédia v horách na území Poľska
Dnes, 20. marca, si pripomíname 56 rokov od najväčšej tragédie, ktorá sa stala v poľských horách. Lavína, ku ktorej došlo v Bielom Jare v Krkonošoch, zabila 19 ľudí, 13 občanov bývalého ZSSR, 4 občanov Nemeckej demokratickej republiky a dvoch Poliakov.
Lavína zasiahla 24 ľudí. Piatim z nich , ktorých lavína odhodila nabok sa podarilo zachrániť. Ďalší 19 toľko šťastia už nemali.
Záchrannú akciu viedol poľský GOPR (Górskie Ochotnicze Pogotowie Ratunkowe) , českí záchranári a dobrovoľníci; Zúčastnilo sa na nej 1100 ľudí. Posledné telá obetí sa našli až 1. a 5. apríla.
Vývoj podmienok
V prvej dekáde marca boli podmienky v podstate konštantné – bezvetrie, veľa slnka a teplota okolo nuly. To všetko prispelo k topeniu nie veľmi hrubej vrstvy snehu. Voda z teplom roztopeného snehu premáčala snehovú prikrývku a vsakovala do zeme pod snehom k podmáčaniu prispeli aj pramene Białeho Jaru.
Druhá marcová dekáda začala hustým snežením a poklesom teploty pod nulu, ako aj snehovými búrkami . 13. marca bolo zaznamenané krátkodobé jasné počasie. Sneh, predtým nasýtený vodou, sa stmelil a na jeho povrch napadlo veľké množstvo čerstvého, mokrého snehu, ktorý bol zas pokrytý ďalšou vrstvou suchého snehu. Následné zrážky a fujavice spôsobili na pomerne strmých svahoch značné zaťaženie snehom. Rovnováha snehovej pokrývky bola narušená, čo malo za následok pád malej lavíny 17. marca. Sneženie a snehové búrky sa vyskytovali najmä v noci, cez deň bolo jasné počasie a silné slnečné lúče. To spôsobilo topenie vrchných vrstiev snehu a výsledná voda vsakovala hlbšie do snehu. Zamrznutý sutinový a ľadový substrát týmto zmenám nepodliehal.
Popoludní 20. marca sa pri značnom slnečnom svite náhle odtrhli veľké snehové masy v údolí a veľkou rýchlosťou sa šmýkali po zamrznutej zemi.
Priebeh lavínovej nehody
20. marca počasie prialo výletom, no z dôvodu výluky sedačkovej lanovky na Kopu sa turisti rozhodli ísť po čiernej značke popri Białom Jare. Ignorovali tabule varujúce pred lavínami, ako aj varovania v rekreačných domoch, ktorých manažéri boli upozornení GOPR po tom, čo sa podobná lavína odohrala tri dni predtým. V ceste lavíny stálo 13 Rusov – mladých učiteľov z Kujbyševa , 4 Nemci a 2 Poliaci. Krátko pred lavínou sa niekoľko poľských rodín s deťmi pre únavu oddelilo od skupiny a vrátili sa do rekreačného domu „Hanka“, len tri sa rozhodli ísť ďalej. Turistov zastihla lavína na križovatke, keď rozmýšľali, či ísť smerom na Chatu Strzecha Akademicka alebo k hornej stanici lyžiarskeho vleku na Malú Kopu.
K pádu lavíny došlo okolo jedenástej hodiny pred obedom. Lavína bola dlhá cez 600 metrov (niektoré zdroje uvádzajú 800 metrov alebo takmer kilometer), široká cca 20–80 metrov, hrubá cca 12 metrov a výška čela dosahovala cca 20 – 25 metrov. Hmotnosť snehu bola 50 tis. ton. Čas pádu lavíny bol 48 sekúnd, pričom rýchlosť lavíny sa odhaduje na 100 km/h a viac.
Záchranná akcia
Ako prví si lavínu všimli športovci, ktorí bežali kúsok za sovietsko-východonemeckou skupinou a ako prví začali pátrať po zranených. Samotná záchranná akcia sa začala okolo 11:15. Piati turisti boli prevezení do nemocnice po tom, čo ich z lavínovej dráhy odviala tlaková vlna – dvaja Nemci, dvaja Poliaci a jeden Rus, to boli jediní ľudia, ktorí katastrofu prežili. Na lavínište prišiel tím záchranárov z Československa so psom vycvičeným na vyhľadávanie obetí lavín; jedného z českých záchranárov zachránili pred lavínou poľskí záchranári GOPR dva roky predtým. Česká služba prešla na poľskú stranu pod vedením veliteľa stanovišťa Wojsk Ochrony Pogranicza „Nad Śnieżką”. Prvé obete lavín vyhrabal český pes. Za ním predsunutí záchranári so sondami, za nimi bagristi s lopatami, prenikajúci na miesta, ktoré ich predchodcovia označili čiernymi zástavami. Vyťažené obete previezli najskôr do vojenského stanu a potom do márnice.
Pre nedostatok transportných saní sa telá prepravovali na lyžiach spojených lanom – improvizovaným transportom. Pátranie pokračovalo až do neskorých večerných hodín aj napriek hrozbe ďalšej lavíny. Robili sa prípravy na zostrelenie snehového previsu, ale od tohto nápadu sa upustilo. Počas nasledujúcich dvoch dní sa podarilo nájsť telá šiestich obetí. Posledné telá boli nájdené 1. a 5. apríla. Príčinou smrti väčšiny obetí boli zranenia, niekoľko zomrelo na následky udusenia. Na pátracej akcii sa zúčastnilo vyše 1100 ľudí.
Na miesto havárie dorazili zástupcovia diplomatických služieb ZSSR a NDR. Sovietsky generálny konzul obvinil Poliakov z úmyselného vyvolania lavíny.
Po katastrofe sa objavili fámy, že „Štázi“ a agenti KGB zomreli v Białom Jare pri hľadaní tunela, kde bolo údajne uložené nacistické zlato. Tieto fámy sa nikdy nepotvrdili, aj keď sa o vec zaujímala poľská rozviedka.
Zdroj: Wikipedia
Fero Mrázik žije, lyžuje, lezie a chodí po horách od narodenia.
Od roku 2000 je členom dobrovoľnej horskej služby THS-DZ, kde od roku 2009 zastával funkciu podpredsedu a od r. 2020 je jej predsedom.
Od roku 2009 je medzinárodným horským sprievodcom UIMLA.